Americký filozof vedy Tim Maudlin patrí v súčasnej filozofii fyziky medzi najznámejších a najuznávanejších autorov.Viacero z jeho doterajších knižných publikácií sa vyznačuje dvoma spoločnými vlastnosťami.Napriek zložitým témam sú pomerne ústretové aj voči čitateľovi, ktorý nie je špecialistom v danej vedeckej alebo filozofickej disciplíne, takže môžu slúžiť aj ako úvody do problematiky.Samozrejme, čitateľ začiatočník musí byť pripravený na pomalé, pozorné čítanie a na to, že sa po ceste bude musieť priučiť čo-to z matematického aparátu rozoberaných teórií.Druhou spoločnou črtou jeho kníh je jasnosť a rezolútnosť filozofických postojov, ktoré Maudlin obhajuje.Nezriedka pritom ide proti široko akceptovaným spôsobom uvažovania a nezdráha sa štedro rozdávať kritiku na obe stranysmerom ku komunite fyzikov, ako aj do vlastných filozofických radov.Ak spomenutá charakteristika platí o jeho predchádzajúcich dielach (napr.Maudlin 2011 a Maudlin 2012), na toto posledné sa hodí dvojnásobne.Jeho úvodná prezentácia kvantovej teórie si od čitateľa žiada len nevyhnutné penzum matematiky (komplexné čísla, derivácie, matice) a patrí k tomu najlepšiemu, čo si možno v rámci úvodov do filozofie kvantovej fyziky prečítať, a to od čias prvého vydania dnes už klasickej knihy Davida Z. Alberta (Albert 1992).A pokiaľ ide o kritiku a polemiku, téma ako kvantová teória -so všetkými svojimi historickými a filozofickými peripetiami -si priam žiada razantné formulovanie vlastného stanoviska, ak autor nechce, aby sa jeho príspevok k diskusii stratil medzi desiatkami až stovkami iných interpretačných pokusov.
Americký filozof vedy Tim Maudlin patrí v súčasnej filozofii fyziky medzi najznámejších a najuznávanejších autorov.Viacero z jeho doterajších knižných publikácií sa vyznačuje dvoma spoločnými vlastnosťami.Napriek zložitým témam sú pomerne ústretové aj voči čitateľovi, ktorý nie je špecialistom v danej vedeckej alebo filozofickej disciplíne, takže môžu slúžiť aj ako úvody do problematiky.Samozrejme, čitateľ začiatočník musí byť pripravený na pomalé, pozorné čítanie a na to, že sa po ceste bude musieť priučiť čo-to z matematického aparátu rozoberaných teórií.Druhou spoločnou črtou jeho kníh je jasnosť a rezolútnosť filozofických postojov, ktoré Maudlin obhajuje.Nezriedka pritom ide proti široko akceptovaným spôsobom uvažovania a nezdráha sa štedro rozdávať kritiku na obe stranysmerom ku komunite fyzikov, ako aj do vlastných filozofických radov.Ak spomenutá charakteristika platí o jeho predchádzajúcich dielach (napr.Maudlin 2011 a Maudlin 2012), na toto posledné sa hodí dvojnásobne.Jeho úvodná prezentácia kvantovej teórie si od čitateľa žiada len nevyhnutné penzum matematiky (komplexné čísla, derivácie, matice) a patrí k tomu najlepšiemu, čo si možno v rámci úvodov do filozofie kvantovej fyziky prečítať, a to od čias prvého vydania dnes už klasickej knihy Davida Z. Alberta (Albert 1992).A pokiaľ ide o kritiku a polemiku, téma ako kvantová teória -so všetkými svojimi historickými a filozofickými peripetiami -si priam žiada razantné formulovanie vlastného stanoviska, ak autor nechce, aby sa jeho príspevok k diskusii stratil medzi desiatkami až stovkami iných interpretačných pokusov.
2PRÁVY.Nová epocha v teorii kvant.-Od posledního přehledu*) časo* pisecké literatury o nové kvantové teorii učiněny další důležité po kroky v této nové teorii.Ke konci minulého přehledu vyslovena byla naděje, že teorie Schródingerova a Heisenberg-B o r n-J o r d a n-D i r a c o v a si nebudou odporovati, lato do mněnka se plně potvrdila, ba dokonce podařilo se samotnému Schródinger-ovi ukázati, že se stanoviska formálně matema tického jsou obě teorie identické; důkaz tohoto fakta jest obsažen v práci: E. Schródinger (Zurich) »0ber das Verháltnis der Heisenb e rg-B orn-Jorda nschen Qu#ntenmechanik zu der meiuen« (18.2, 1926), 'Ann.d.Phys.79, 734-756, 1926.-Jest opravdu na podiv, že obě teorie na pohled tak rozdílné jsou formálně identické; vždyť východisko, představy, metoda a celý matematický aparát se zdají zcela odlišné.U Heisenberga klasické spojité pro měnné jsou nahrazeny maticemi, t. j. systémy nespojitých veličin, které závisejí na dvou celých číslech (jakožto indexech) a jsou určeny systémem nekonečně mnoha algebraických rovnic; je to pravá teorie »diskontinuitní«.Naproti tomu Schrodinge řova »undulační« čili »fysikálhí« mechanika se vyznačuje pře chodem od klasické mechaniky ke »kontinuitní« teorii.Souhrn po hybových rovnic klasické mechaniky (jichž jest v problémech kvan tové teorie konečný počet) a kvantových podmínpk Schródin ger nahrazuje jedinou parciální rovnicí diferenciální, která plyne jako důsledek z jistého »účinnostního prinpipu*.Popudem k teorii Schrodingerově posloužila duchaplná doktorská di sertace L. de Brogiie, Ann. de Physique (10), 3, 22, 1925 (Thěses, Paris 1924) a krátké sice poznámky A. Einsteinovy v Berl.Ber., 1925, p. 9, za to však velmi důležité.Genetické souvislosti s teorií Heisenbergovou si Schródinger nebyl původně vědom, třeba že práci Heisenbergovu znal; odstrašovaly jej totiž s počátku metody transcendentní algebry, jež se mu zdály příliš obtížné a* kromě toho nedostatek názornosti teorie Heisenbergovy.V dalších pracích: £.Schródinger (Zurich) »Quantisierung als Eigenwertproblein« III.Mítteiíung (10. 5. 1926), Ann.d.Phys.80, 437-490 (1926), IV.Mitteilung (21. 6. 1926), Aiin.d.Phys.81, HO-139 (1926), rozšiřuje autor svoji teorii na ty problémy, které v dosavadní teorii se ne daly řešiti »direktně«, nýbrž pomocí t. zv.teorie perturbací.Dále *) Viz Časopis pro pěst jnat.a fys.55, 423-424 (1926)..---Srovm též předcházející přehled v témž ročníku *Casopisii« na str.2$7*
Ide o pokus o uchopenie Heisenbergovho pojmu potecie, resp. "tendencie k určitému dianiu" prostredníctvom jeho odkazu na Aristotelov pojem DYNAMIS. Pri tvorbe práce som vychádzal z Heideggerovej interpretácie Aristotelovej METAFYZIKY IX., 1-3.V úvode sa snažím načrtnúť problematickosť ciest ku kvantovým javom, zapríčinenú nedostupnosťou vysokej matematiky pre laickú verejnosť. Ako jedna z možných ciest k uchopeniu špecifického preblému - tzv. objektívnej pravdepodobnosti - sa ukáže práve uvedený Heisenbergov odkaz. Tento odkaz sa snažím rozvíjať s rôznych možných pohľadov v hlavnej časti práce.
Název práce: Kvantové výpočty v mnohočásticové fyzice Autor: Jan Brandejs Katedra: Ústav částicové a jaderné fyziky Vedoucí bakalářské práce: prof. RNDr. Pavel Cejnar, Dr., DSc., Ústav částicové a jaderné fyziky Abstrakt: Při simulaci mnohočásticových kvantových systém· obvykle dochází k exponenciální explozi výpočetní složitosti. Kvantové počítače umožňují ten- to problém principiálně vyřešit. Díky práci R. Feynmanna je známo, že axiomy teorie složitosti vychází z fyzikálních zákon·. Situace se změní, zavedeme-li do výpočetního procesu mimo klasické fyziky i kvantovou teorii. Ukazuje se, že pro efektivní simulaci kvantového systému je vhodné použít jiný, lépe kontrolovatelný kvantový systém. Realizace výpočtu s využitím q-bit· a kvantového paralelismu pak ve vybraných případech vede k zásadní redukci složitosti. Kvantové počítače potenciálně umožňují realizaci výpočt· a simulací, které jsou s klasickými počíta- či prakticky neproveditelné. Zejména na poli kvantové chemie vyvstává možnost přímočaré aplikace. Tato práce je zaměřena na použití kvantových počítač· pro mnohočásticové problémy a obsahuje analýzu složitosti kvantové simulace atomo- vých jader. Klíčová slova: kvantový počítač, kvantová simulace, mnohočásticová fyzika
ni u prirodnoj znanosti predmet istraživanja nije više priroda po sebi nego priroda podvrgnuta ljudskom ispitivanju, i utoliko susreće čovjek i tu opet samog sebe ."Werner Heisenberg Teorija relativnosti i daljnji razvoj suvremene fizike doveli su u pitanje neka od temeljnih načela klasične fizike .Prostorno-vremenski opis više se nije mogao temeljiti na poimanju prostora i vremena kao apsolutnih kategorija, načelo uzročnosti na kvantnoj razini, u njenim temeljnim aspektima, ne vrijedi, mijenjaju se stavovi o ulozi istraživača .Sve ovo potaknulo je dijalog između fizike i filozofije .nužnost ovog dijaloga prepoznali su i hrvatski znanstvenici i filozofi koji su zajednički trud objavili u knjizi Physics and Philosophy .Knjiga se sastoji od osam članaka izloženih na istoimenom simpoziju, održanom u Splitu 8 .i 9 .srpnja 2013 .godine . 1 Simpozij je bio posvećen prvenstveno kvantnoj mehanici i promjenama u našem razumijevanju svijeta koja su proizašla iz istraživanja atomske razine .U cilju promicanja takvog humanističkoznanstvenog dijaloga, autori raspravljaju o nekim od temeljnih pojmova u fizici i filozofiji, prostoru, vremenu i uzročnosti, te ističu nužnost zajedničke kritičke analize moderne znanosti .Zbornik Physics and Philosophy započinje člankom "Some Roots of Modern Philosophy of nature in the Reneissance Critique of Aristotle" Luke Boršića, u kojem autor istražuje korijene moderne znanosti u anti-aristotelijanskoj kritici renesanse i utjecaj te kritike na Galilea .Boršić ključnim smatra tri renesansna anti-aristotelijanska filozofa .To su Mario nizzoli i njegov pokušaj napuštanja Aristotelove ontologije te okret prema svijetu iskustva, Francesco Patrizi i njegova kritika Aristotelove metafizike, logike i epistemologije, te Jacopo Mazzoni, koji je polemizirao s Patrizijem, te bio Galileov profesor i kolega .Historijsko-
Obecnie uważa się, że teoria kwantów przewiduje splątanie stanów odległych obiektów, wyrażające się w tym, że wyniki pomiaru na jednym z nich natychmiast wpływają na rozkład statystyczny wyników pomiaru odpowiedniej wielkości na drugim. Kluczowe znaczenie dla uzasadnienia tego poglądu ma twierdzenie Bella. Można przypuszczać, że powodem fiaska dotychczasowych prób podważenia tego wyniku teoretycznego jest brak wystarczająco wnikliwej refleksji nad specyfiką pomiarów kwantowych, których wyniki odtworzyć miałby taki model. Przeszkodą może tu być specyficzne dla interpretacji kopenhaskiej przeświadczenie, że przed pomiarem badany obiekt nie będący w stanie własnym odpowiedniej obserwabli nie ma żadnej z własności odpowiadającej pomiarowi aktualnie. Być może należałoby powrócić do wcześniejszych wyobrażeń opartych na „mikroskopie Heisenberga” i zreinterpretować redukcję stanu jako reorientację wektora stanu. Naturalną strategią poszukiwania modelu klasycznego, który miałby odtworzyć łamiące nierówności Bella korelacje kwantowe, jest próbować złożyć je na karb wspólnej przyczyny. Decydującym założeniem twierdzenia Bella jest jednak warunek będący uszczegółowieniem jednego z warunków występujących w teorii wspólnej przyczyny Reichenbacha. Kluczem do jego podważenia może okazać się odróżnienie od determinizmu „prima facie” determinizmu naukowego, dokonane przez Poppera w kontekście zjawisk deterministycznego chaosu. Zgodnie z tą sugestią, nieodłączny od pomiaru kwantowego proces reorientacji miałby być właśnie procesem chaotycznym. Należałoby jeszcze wykazać, że redukcje stanu w eksperymentach EPR, o których mowa w twierdzeniu Bella, można zreinterpretować jako reorientacje. W pracy przedstawiony został jakościowy argument przemawiający za takim przypuszczeniem.